Len chvíľka nepozornosti

Každý človek, ktorý ešte má rodičov je šťastný. Raz ale príde čas, keď je potrebné prevziať za rodičov zodpovednosť, začať im pomáhať a vedieť  sa v prípade potreby aj postarať. A kým ten čas príde, je dobré  mať „pokoj v duši“ a vedieť, že rodičia aj keď  zdraví a sebestační sú relatívne v poriadku a v prípade núdze majú možnosť zabezpečenia rýchlej intervencie.

Posedenia s priateľmi. Poznáte to. Človek sa zarozpráva, prestane vnímať čas a dianie okolo seba…

Aj ja som bol na takom posedení. Sedeli sme pri pohári vína, rozprávali sme si historky… Mobilný telefón som položil na lavičku… vedľa seba… blízko… veď, aby som ho počul… keby niečo…. tak som zvyknutý…

Začal som pociťovať chlad, napadlo mi, že je už asi aj čas ísť domov. Nahmatal som telefón, dôvod sa rozlúčiť, veď je už neskoro. Na mobile svietil čas tesne pred polnocou. A ešte 5 neprijatých hovorov. Mama a otec…

Začal som tušiť, že bude problém, takto neskoro mi nikdy nevolali. Okamžite volám naspäť. Mama nedvíhala, otec zdvihol po dlhom zvonení. „Ahoj, sme v nemocnici, mama dostala infarkt“, znelo v telefóne. Okamžite sme volali taxík a hnali sa na pohotovosť, ako keby jej vyliečenie bolo závislé na našej prítomnosti na oddelení…

Cestou som rozmýšľal nad tou zvláštnou zhodou náhod. Auto, ktoré mali, požičali môjmu synovi. Práve včera sa mu pokazilo. Môj telefón som si prestavil na jedno zazvonenie práve minulý týždeň! Práve sme sa zabávali, kým moja mama bojovala o život! Práve v jednej chvíli nepozornosti. Práve vtedy sa mohla udiať tragédia. Rodinná tragédia…

Našťastie to dobre dopadlo. Mama sa zotavila a je znovu doma.

A práve som sa rozhodol.

Aby sa už nikdy nestalo, že nemá kto zdvihnúť telefón.

Aby sa už nikdy nestalo, že nikto nepočuje volanie o pomoc.

Aby sme mali kľudný spánok, my aj naši blízky.

Aby sme mali istotu bezpečia.

Aby sme vedeli, že nás chránia profesionáli.

Ladislav – 43 rokov